Paranormal activity
www.ufo.SK
Záhada Titanicu
Pred 22 rokmi objavili pri brehoch kanadskej provincie Newfoundland vrak Titanicu. Expedícia na palube lode Le Suroît, vedená Robertom Duaneom Ballardom použila pri jeho hľadaní nový, revolučný sonar. Keď francúzske plavidlo odvolali, musel sa tím presťahovať na loď Knorr. Na miesto dorazili 22. augusta 1985. Pri prehľadávaní morského dna použili na diaľku riadenú ponorku Argo. Ballard chcel pomocou nej centimeter po centimetri prehľadávať dno oceánu a hľadať nie loď ale iba trosky. Vtedy sa mnohí odborníci na Titanic domnievali, že keď sa potopil, jeho časti sa rozptýlili po celej oblasti. V skorých ranných hodinách, 1. septembra 1985 spozorovali členovia expedície na sonari obrovský objekt. Najskôr zbadali iba nepatrné trosky a po ďalšom pozorovaní aj kotol a napokon samotný trup. Ballard nemal veľa času na to, aby vrak preskúmal, keďže na loď Knorr čakali ešte ďalšie expedície. Na miesto sa vrátili až 12. júla 1986, aby spravili prvú podrobnú štúdiu vraku. Tentoraz mali so sebou aj Alvina - ponorku, na ktorej palubu sa zmestilo niekoľko ľudí. Jej súčasťou bolo aj malé, na diaľku riadené plavidlo Jason Junior, pomocou ktorého mohli cez malé otvory vniknúť do interiéru lode. Kým prvý ponor sprevádzali technické problémy, ďalšie už boli omnoho úspešnejšie a svet sa tak mohol pozrieť na prvý podrobný fotografický záznam stavu vraku.
V júni 2003 podnikli 11-dňovú výpravu k Titanicu na palube ruského výskumného plavidla Akademik Mstislav Keldyš. Nechýbali na ňom ani dve ponorky pre troch ľudí Mir I a Mir II, schopné ponoriť sa do hĺbky šesťtisíc metrov. Vrak zaoceánskej lode sa pritom nachádzal 3800 metrov pod hladinou. Titanic bol impozantný. Aj dnes by vyvolával údiv. Titanic bol postavený v Belfaste v lodeniciach Harland & Wolff a to na objednávku spoločnosti White Star Line. Titanic sa zrodil pod vedením šéfkonštruktéra Thomasa Andrewsa, ktorý v tom čase predstavoval absolútnu špičku vo svojom odbore. Loď bola 269,02 metrov dlhá a 28,25 metrov široká, vážila 46 328 ton a jej výtlak činil 52 310 ton pri maximálnom ponore (10,54 m). Tieto rozmery ju postavili na čelo rebríčka najväčších lodí všetkých čias. Robustnosť Titanicu, použitie najkvalitnejších materiálov a typ konštrukcie znamenali, že bol od začiatku považovaný za jednu z najbezpečnejších lodí, aké boli kedy spustené na vlny. Práve preto kapacita záchranných člnov nezodpovedala počtu osôb na palube, ktorých mohlo byť pri 100% využití kapacity bezmála 4000 - 3000 cestujúcich a niečo cez 900 členov posádky. Ďalšie technické parametre lode: 29 parných kotlov v 6 samostatných kotolniach, výkon 50 000 koní, tri lodné skrutky o celkovej váhe 98 ton, maximálna rýchlosť cca 24-25 uzlov (odhadovaná - Titanic sa ňou nikdy neplavil). Na cestu zo Southamptonu do New Yorku sa Titanic vydal 10. apríla 1912. Na palube mal 2228 cestujúcich. Lodi velil šesťdesiatročný kapitán Edward J. Smith. Je dokázané, že k jednej z najväčších námorných tragédií nemuselo vôbec dôjsť.
Počas cesty totiž Titanic dostal hneď niekoľko varovaní o nebezpečných ľadových kryhách. Sebavedomie a utkvelá predstava o nezničiteľnosti Titanicu spôsobili, že napriek opakovaným výzvam sa loď ďalej rútila za svojim cieľom a skazou súčasne rýchlosťou 21 uzlov. Zrážku nebolo možné odvrátiť. Titanic mohol prežiť iba vtedy, pokiaľ by narazil do ľadovca priamo. Jeho potopenie teda spôsobil osudový príkaz na prudký obrad do ľava a spätný chod prvého dôstojníka Mudrocha. Titanic mal totiž malé kormidlo a na zmenu smeru reagoval pomaly. Spätný chod jeho reakcie ešte ďalej spomalili. Loď tak celou silou narazila svojím pravým bokom do ľadovej kryhy, ktorá jeho trup rozrezala ako krabičku sardiniek. Konštrukcia Titanicu zaručovala, že sa nepotopí ani pri poškodení 4 vodotesných komôr. Náraz do ľadovca ich poškodil šesť a potopenie bolo neodvratné. O polnoci zostávalo Titanicu menej ako dve hodiny života. Všetci cestujúci síce dostali záchranné vesty, ale v ľadovej vode nemali šancu na prežitie. Neďaleko Titanicu sa síce nachádzala minimálne jedna loď s rádiostanicou, ktorá k nemu mohla doraziť ešte pred potopením, no na jej palube bol len jediný radista, ktorý vypol aparatúru a šiel spať len niekoľko minút predtým, než Titanic narazil na kryhu.
Ďalšou loďou v blízkosti bola Carpathia kapitána Arthura A. Rostona, ktorý si veľmi dobre uvedomoval, čo cestujúcich čaká. Práve preto sa hnal Titanicu na pomoc rýchlosťou vyššou než bola konštrukčná rýchlosť Carpathie. Zatiaľ čo Roston si vyslúžil za svoje hrdinstvo pochvalu, kapitánovi Lordovi z lode Californian zničila povesť. Tá sa nachádzala od potápajúceho sa Titanicu len 10 míľ, no na signály nereagovala. Lord sa potom celý život snažil svoje meno očistiť. Tvrdil, že medzi Californianom a Titanicom sa nachádzala ešte tretia loď. Cca o 2:20 Titanic definitívne zmizol pod hladinou. Dve hodiny po tom sa na miesto nešťastia dostala Carpathia, ktorá pozbierala na palubu tých, ktorým sa ušlo miesto na záchranných člnoch. Medzi 1 523 obeťami katastrofy boli kapitán lode, vrchný dôstojník a prvý dôstojník. Ďalej šéfkonštruktér lode so svojimi 8 spolupracovníkmi z lodenice, vrchný strojmajster so všetkými strojníkmi a ďalší členovia posádky. Zomrela väčšina z 57 milionárov cestujúcich prvou triedou, vrátane multimilionárov J. Jacoba Astora, B. Guggenheima, manželov Strausovych a stovky ďalších cestujúcich. Posledný z pasažierov, ktorí prežili stroskotanie Titanicu zomrel 7. mája 2006. Bola ňou Lillian Gertrud Asplundová, ktorá mala v čase stroskotania päť rokov. Zomrela v spánku 6. mája 2006 v meste Worcester, vo svojom dome, vo veku 99 rokov. Dodnes ostávajú mnohé nezodpovedané otázky, ktoré žijúca legenda s názvom Titanic potopila spolu s vrakom lode.